Vedeli ste, že dieťa túto polohu vníma ako veľmi pohodlnú?

Je to preto, lebo jeho bedrové kĺby mu umožnia posadiť sa do tejto polohy a cítiť sa dobre. Dieťaťu sa sedí ľahšie vzpriamene, pretože jeho nohy sú položené na zemi do strán a poskytujú mu širšiu základňu opory pri sedení.

Príčinu musíme hľadať v tzv. zvýšenej femorálnej anteverzii ( natočenie hlavice a krčku stehnovej kosti dopredu vo vzťahu k telu stehnovej kosti), ktorá sa vyvíja už počas vnútromaternicového vývoja plodu. Záleží od polohy dieťaťa v maternici a jej vplyvu  na vývoj kostí.

Pri narodení dieťaťa je femorálna anteverzia okolo 40° a s postupným vývojom, chôdze sa upravuje na 15° – 20°

• A.) Normálna femorálna anteverzia (10°-25°)   
• B.) Zvýšená femorálna  anteverzia (> 25°) a priame postavenie chodidla      
• C.) Retroverzia                                          
• D.) Zvýšená femorálna anteverzia s  chodidlami vytočenými dnu

Častý je výskyt v rodine dieťaťa a to najmä u dievčat.  Zvýšená femorálna anteverzia sa prejaví nielen v “ W ” sede dieťaťa ale aj pri chôdzi. V období okolo 3. roku dieťaťa si rodičia všimnú, že pri chôdzi sú špičky a kolená vytočené dovnútra. Ďalšou príčinou tejto chôdze môže byť vnútorná torzia píšťaly alebo tzv. metatarsus adductus – predné chodidlo vytočené dovnútra v tvare C.  Niekedy následkom takéhoto postavenia dolných končatín dieťa častejšie zakopáva a chôdza pôsobí neisto. No a neistý začína byť i rodič.

Dôležitý fakt, na ktorý chceme upozorniť je to, že pomerne vysoké percento detí  má normálnu chôdzu  bez vytočenia chodidiel dovnútra a to i napriek tomu, že majú zvýšenú femorálnu anteverziu. Len to navonok nie je vidieť.  

Máme dôvod na obavy ?

Predovšetkým nie je dôvod na paniku. Veľká väčšina prípadov sa s vekom dieťaťa spontánne upraví v období okolo 8. roku a je súčasťou normálneho pohybového vývoja dieťaťa. 

Ak nedôjde k spontánnej úprave, odporúčame konzultovať daný stav s pediatrom, ktorý vyhodnotí či sa jedná o fyziologickú alebo patologickú deformitu. Ten zváži ďalší postup a nasmeruje rodiča k ortopédovi alebo fyzioterapeutovi.

Z pohľadu fyzioterapie veríme v aktívny a individuálny prístup. Rešpektujeme  individuálne anatomické variácie kostí a kĺbov,  ktoré predurčujú a ovplyvňujú motorickú funkciu. Zastávame však názor, že “funkcia formuje orgán”, čiže anatómiu ( kosť, kĺb). V znení tohto výroku treba identifikovať všetky faktory, ktoré sa môžu podieľať na neoptimálnom zaťažení oporného a pohybového systému a nastaviť cvičebný program tak, aby pohybový systém pomáhal formovať ďalší vývoj oporného systému ( kosti, kĺby).  Čím je tento vzťah vyváženejší, tým predchádzame motorickej dysfunkcii v neskoršom veku a bolesti zároveň. Pri vyšetrení a diagnostike berieme do úvahy torzný profil dolných končatín, postavenie panvy a chrbtice, zapojenie hlbokého stabilizačného systému, vzor dýchania, kvalitu pohybových stereotypov, kvalitu diferenciačnej schopnosti končatín.

Lokálnu poruchu chápeme ako súčasť celku.   

Prečo nie je “W” sed optimálny ? 

• – čím širší je tvar „W“, tým menej sú zapojené chrbtové a brušné svaly dieťaťa
• – spôsobí, že chrbát je ohnutý do príliš veľkého oblúka, čo môže spôsobiť nedostatočný vývoj uakrivenia chrbtice
• – vyvíja tlak na vyvíjajúce sa kĺby dolnej časti tela, ako sú bedrové kĺby a kolená
• – hypermobilné deti sediace v polohe „W“ zaťažujú kĺby a tiež oslabia svaly trupu, pretože sa od nich nevyžaduje, aby boli také aktívne
• – tlak na krk, plecia a hornú časť chrbta sa zvyšuje, keď sedíte dlhšie v polohe „W“

Ako môžeme zmeniť vplyv „W“ sedenia?

Najefektívnejším spôsobom je dieťa motivovať viac k pohybu, najmä tým, že vykonáva rozsiahlejšie a rozmanité pohybové aktivity, ktoré zapájajú a spevňujú brušné a chrbtové svaly (jadro), rozvíjajú dýchanie. Treba podporovať dieťa v pohybe, ktorý ho baví, je mu prirodzený a má z neho radosť. 

Výborné su cvičenia a hry na rozvoj tzv. ideomotorických funkcií: koordinácia, priestorová orientácia, predvídateľnosť pohybu a jeho plánovanie, balančné cvičenia. Rozvíjanie jednotlivých pohybových zručností a schopností  je proces, ktorý si vyžaduje čas a pravidelnosť v cvičení.